Na moje prvé väčšie cyklovýlety spomínam s nostalgiou. Ešte bez dieťatka, iba s mojím frajerom, terajším manželom, vďaka ktorému som pričuchla čaru dvoch kolies. Leto 2008,  makovicová lúka, voňavé lesy, dotieravé slnko, vietor vo vlasoch. Hovorí sa, že bicyklovať sa nedá zabudnúť. No nie je to celkom pravda. Bicyklovať ma naučil ocko, štýlom "sedni si a jeď". Tak som si sadla na môj prvý naozajstný staroružový bicykel bez pomocných koliesok s príznačným názvom "Superb" alebo nejaký iný superlatív.  Spustila som sa z kopca u nás pri potoku a jasné, že som spadla. Tak som sa zase vrátila a spustila sa, a tak to šlo dookola. Neskôr som mala dovolené prejsť celý chodník popri našom potoku. Ale to bolo všetko. Ocko mal neopodstatnený strach pustiť ma ďalej. Tak som bicyklovanie brala len ako šport podobný dvíhaniu činiek. Na tom istom staroružovom bicykli, za ktorý som sa v jedenástich rokoch začala hanbiť, som sa premávala len hore dole cestičkou popri potoku. Neskôr, mne so sestre kúpili rodičia skoro totožné bordové horské bicykle značky Tesco. Stala som sa tak hrdou majiteľkou vtedy veľmi populárneho horského bicykla. No moje obzory sa nerozšírili, stále som sa pohybovala len po blízkom okolí a aj z toho som bola veľmi vyčerpaná, nakoľko taký horský bicykel, s pár prevodmi, dá nohám poriadne zabrať. Môj terajší manžel bol však vášnivý cyklista, tak akosi bolo prirodzené, že aj túto aktivitu budeme vykonávať spolu. Môj prvý cyklovýlet z Bystrice do Badínskeho pralesa bola však agónia. Nepredstaviteľná únava, horúčava a kopce mi vôbec neprišli lákavé. No z lásky k manželovi som vydržala všetko až do času, keď sa mi cestou zo Zvolena postupne odtrhol zle zvarený korman! Mysliac na mojich rodičov, ktorí mi nedopriali lepšieho tátoša, než tú nebezpečnú rárohu, som si zaumienila, že s bicyklovaním končím. So závisťou som však pozerala na môjho manžela, ako sa naďalej slobodne premáva na bicykli. A tak som investovala celé moje vysokoškolské štipendium do  nádherného starostlivo vybraného šedo-modrého bicykla značky Simplon, aký v mojom rodnom meste len tak ľahko nenájdete. Druh bicykla dovtedy neznámy-tzv. Fitness, vo mne znovuzrodil vášeň pre bicyklovanie. Sadne mi ako uliaty. Ani horský, ani cestný, také niečo medzi tým. Ľahký, s väčšími tenkými kolesami, s pohodlným sedadlom. No skrátka, jazdí mi to samo. Som vďačná môjmu manželovi, že ma po druhýkrát naučil bicyklovať, teda nielen športovať, ale i užívať si slobodu zo šliapania na bicykli nepoznanými, ale i okukanými cestičkami. Je až neuveriteľné, ako dve kolesá vedia človeka zbaviť stresu z každodenného života. Veď aj psychológovia sa zhodujú, že jazda na bicykli je podobná stavu meditácie.  Už po pár kilometroch jazdy "šťastné" hormóny navodzujú pocit eufórie a pri rútení sa z kopca mám chuť neustále kričať "jabadabadú". Napriek potu, drine a svalovici, mi bicykel dopraje najlepší oddych. Lepší než wellness, či relax pobyt kdesi v horskom hoteli.   Pravý bicykel, to je láska na celý život.