Používate zastaralý a rizikový prehliadač, stiahnite si nový!

Cez Alpy do Španielska 3. časť

0

Day 10 - 114,5 km

Deň hardcore i prvej tisícky

Dejvo má hneď zrána v poli, medzi kukuričkou, spojenie s prírodou. Všimnem si, že na zem zo stromov padajú prezreté plody moruši bielej. Týmto zistením, ale Dejvovú teóriu nevyvrátim. Možnože ten slizák na tú stoličku vážne padol. Už sme zbalení, keď nás na chvíľu zastaví piccolo dáždik, taká turbo prehánka. Na 12tom kilometri Šongol chytí defekt na zadnom kolese, prvý na cyklotripe. Chvalabohu hneď pri pumpe. S Dejvom čekneme zatiaľ ponuku a zoberieme jedno 6 decové flaškové pivečko, každému vyjde po dúšku. Pivečko je tu celkom luxus, flaška po 3páďo. Každý tu djangá lacné vínečko, ako starý, čo sedí vonku s nami pred pumpou. Došmakne si svoj pohár, sadne za volant a hajde fittipaldi. Tetuška barmanka, s ktorou sa nedá absolútne dohovoriť, nám nosí na stôl ďobky v mištičkách. Pozornosť podniku, arašidy, čipsy, potom chlebíček. Pozerá, že Šongol ešte stále majstruje svoj bajk, tak prinesie znovu chlebíčky a olivy. Chvíľu ideme a Šongol zastaví. Asi zle nahodil dušu. Urobila sa mu bublina, nadhadzuje ho to a ďobká mu trošík riťkolino. Pre istotu sa Dejva pýtam, či si zobral z pumpy powerbanku, ktorú si tam nabíjal. Okamžitá panika a futaší späť. So Šongolom ho čakáme na ďalšej pumpe, kde mu ochotný týpek vyberie z auta motorček a dofúka mu koleso. Dejvo je strašne dlho preč, tak ideme späť na prvú pumpu a niet ho. Voláme mu, zruší to a o chvíľočku nám príde sms "Som v kine". Pozeráme na seba prekvapene, ako keď sa ráno po prísnej kalbe pozrieš do zrkadla. Spojíme sa a zistíme, že futašil ostošesť a je už asi 10 km pred nami. V Pordenone všetko zavreté. Sobota, už po jednej, siesta. Nájdeme jedny otvorené potraviny, hop desinare. Na 50tom km peklis búrka. Schováme sa pod striešku vjazdu matracového obchodu. ekujem, že majú pred výkladom tak 0,5 m široký parapet. Asi na grande kochlíkos, ktoré tam nie su. Nachystám iceparty karimatku a laškám si tam. Dejvo je lenivý a lašká si na bundu pred vjazdom. Šongol je iný level a zaspí posediačky opretý o bránu. Cca o dve hodky sa prebúdzame, svieti slnko a cesta pomaly vysychá. Na 60tom km kupujeme šmaky na večeru. Ďobneme si aj energeťák. Bííím sila v nohách a začnem točiť pedálmi ako tajfún. Hotova tímová časovka. Traja naložení, zoradení za sebou, konštantná rýchlosť 30 km/h. Dobre trošík nám fúka do chrbta, ale aj tak z nás majú ludia nechápačky. Na 85tom km, krátka pauza. Vyhorieva palivo a treba ďobnúť sušené marhulky. Časovka hneď pokračuje. Od stého km nevieme nájsť pumpu s točkou, potrebujeme vodu. Prejdeme ich asi 325 a nič. V Taliansku majú malé pumpy na milióny. Hop 1000 km na cyklotripe odjazdených, uhh uhh! Vodu si nakoniec vypýtame v jednej pizzérke. Nebo začne hádzať samý iskroš a epikuš hromy zadunejú. Vieme že je zle. Nevieme nájsť flek na rozloženie. Prvú menšiu dávku prečkáme pod celtou. Následne ihneď trielime na pumpu. Je trošík väčšia, alebo aj hodne, dá sa povedať. Zajtra má byť zatvorená, super. Rozpúta sa úplný mordor. Grande kvapky padajú zoradené v neskutočnej hustote. Rozložíme sa pred vchodom. Chcem začať variť, ale zrazu si uvedomím, že som na pumpe a zapaľovať bombu neexisting, okrem iného samé kamery. Idem za roh, mimo kamier a veselo kuchtím. Ľudia, čo si chodia tankovať benzín cez kartu, nechápavo na nás pozerajú. Chalani že teda nezaspia, iba si tak naoko laškáme, pokým sa počasie neumúdri. Dejvo sa poberie do ríše fantázie okamžite. Šongol ho vzápätí nasleduje a spoločne pília drevo. Ja si laškám ako pes a pri každom zvuku skenujem okolie. O druhej ráno, ako k nám smerujú carabinieri s modrými majákmi, zobúdzam chalanov. Fešáci nevedia ani ceknúť po anglicky, ale nejak nás po čase pochopia. Vravíme: "Počasie neexisting, chceme ísť do Padovy a ráno tu už nebudeme". Dobre teda a ešte mi stihnú naložiť, nech si preparkujem bajčík, lebo je opretý o sklenený výklad a odídu. Týmto sme safety a už nám nikto nič nemôže. O 4:30 nás prídu znovu skontrolovať, ale ani nezastavia, čao. Konečne aj mňa vypne a poberiem sa do ríše fantázie.

Day 11 - 169,1 km

Deň autostrade

Prebúdzame sa na pumpe velice skoro. Absolútne nám neprekáža ruch, ktorý tu od rána vznikol a klasicky sa motkáme. Dohodujeme sa, že dnes treba dať kemp. Pán google radí a definitíva padne na jazero Lago di Garda, tam to bude isto kajšmentke. Čáka nás teda celkom štreka. Vyrážame v rekordnom čase, niečo po 9viatej. Do Padovy to máme zhruba 30 km a asi si tam ďobneme pizzošku. Je nedeľa, posedeníčko, relax musí byť. Vietor nám nepomáha, skôr naopak. Neťahá sa ľahko a nehrotíme to, aj ten tam hore predsa dnes odpočíva. V centre Padovy, v jednej pasáži, je v podniku kopu mladých s bajkami. To bude asi cenovo niečo pre nás a aj bajky si tu opreme. Hop picoška i fľaša vínka. Počas papania sa rozprší, tak si ešte posedkáme. Keď už iba mrholí, showers 30%, opäť sme na ceste. Trošík sa nám zadarí a pre zlý smer, classico motkanen, sa musíme vrátiť. Že reku zdegustujeme krabicové víno, to z tých o pár centov drahších. Nie je moc kajšmentke. Tomu by ste neverili, ale v obchode dostať aj vínčisko v malých fruko krabičkách, také to šoférske. Pred Vincenza sa zrazu cesta SR11 zmení na rýchlostnú cestu. Autá si to tu ženú 110 km/h. Tu nemáme čo hľadať, vrátiť sa nedá a pokračovať je neexisting. Z duše to neznášam a vyriešila by to jedna dopravná tabuľa, kde majú cyklisti odbočiť, dánsky a nemecký štandart. Chvalabohu hneď pumpa, odstavíme a radíme sa. Rýhlostná cesta aj s pumpou je oplotená, ale dedinčanom sa už podarilo v jednom mieste pletivo prehnúť, tak aby mohli chodiť easy pre djang na pumpu. Spoločnými silami prenášame bajky cez ďobnutý plot, všetci za jedného, jeden... Trošík bajčíky potlačíme cez pole a bočnými uličkami sa dostaneme do centra Vincenza. Je niečo po piatej, do Verony odhad tak cca 3 hodky ešte a pre istotu radšej nakúpime na večeru. Celkom solídne si náložím bajk. Ďobneme aj energoš a futašíme. Pred Veronou sa situácia opakuje a to sme si dávali mrte na to pozor. Teraz je to však intergalaktický neexisting. Po pravej strane autostrade, diaľnica, a po ľavej protiidúci pruh rýchlocesty oddelený zvodidlami. Okrem toho hustá premávka, totálne zúfalstvo. Mikne má ako policajti zapnú za nami sirénu. Nabrúsené prísne tváre v aute s modroblikajúcim majákom. Chcú nám naložiť, ale Šongol im nedá šancu, doslova ich nepustí k slovu a vysvetľuje, že sme šli podľa tabúľ Verona centrum a zrazu hopá, celé zle to tu majú. Policajti nás vyzvú, aby sme pokračovali, spravia nám sprievod a o 4 km je zjazd do mesta. Nezabudnú dodať, že máme ísť speedo. Tak to je výzva, challenge accepted. S naloženým bajkom to rozbehnem na 35 km/h, pozriem cez rameno a chalani sa držia. Za nimi policajné auto so zapnutým majákom sťa by sprievodné vozidlo na profipretekoch. Dupnem ešte do padákov a 40 km/h, chalani stále existing, wau. Mega cítim odpor vzduchu, cyklokapsy sú ako snežný pluh, s ktorým odhŕňam mrte najviac snehu. Po čase mi začnú neskutočne horieť stehná. V úsilí však nepoľavujem, výnimočná situácia vyžaduje výnimočný výkon a adrenalín je mocný čarodej! Horíme ako fakle, rútiaci sa horiaci meteorit. Seriózne mám obavu, že sa chytia cyklotašky. Policajti isto nechápu, čo predvádzame. Chvalabohu odbočka, hneď zastavíme, sme hotoví, nohy ako z betónu. Pán Osud je sviňa, skoro vôbec sa nevyspíme, prejdeme 130 km a potom podáme doslova životný výkon. Šťastie sa oplatí! Chytám dych, treba dýchať z hlboka. Šongol policajtom hneď ďakuje, sú borci ako nám pomohli a nedáva im šancu na pokutku. Keď zistia, že ideme z Bratislavy do Barcelony, uvedomia si, že sme hermagori a idú ďalej. Pomáhať a chrániť, kebyže dostaneme počas futašenia defekt, isto nám ho ešte aj vymenia. Proste borci! Vo Verone pred koloseom ďobneme ďatle, aby sme sa dokázali dostať do cieľa. Verona je krásne mesto. Zotmie sa. Z mesta vychádzame úzkou uličkou, mega staré budovy, tu pizzéria, tu pub, áno taliansko, tutti bene. Ideme cez vinohradnícku oblasť v miernych kopečkoch, škoda že je tma. Do Peschiera del Garda prichádzame o jedenástej večer. Nachádzame Butterfly Campeggio a sbs nám na bráne oznámi, že sú full. Všetci traja vydáme zborovo najviac sklamané "nieeee". Pošle nás kúsok ďalej do ďalšieho kempu. Campeggio del Garda, kategória 4 hviezdičky, hmmm. Kým vybavíme registráciu je 23:30. Nekonečná sprcha, pranie a idem variť. Dejva okamžite vypne a zaspí. A tak nikdy som ho nevidel tak odmakať. K večeri máme také maličké pivečko, ale doppio malta a 9% alkoholu. Je fakt silné! Tri hodiny ráno a vytúžený spánok.

Day 12 - 87,8 km

Deň nákupný

Chceli sme spať tak do druhej, nech kvalitne zregenerujeme ale prebúdzame sa okolo desiatej na zvuk kosenia. Kto to, kde to teraz v prdeli kosí. V tom si uvedomím, že mám štuple v ušiach a vôbec nemusia kosiť ďaleko. Zdvihnem hlavu a týpek v zástere po zemi šibrinkuje so strunovou kosačkou tak 3 metre od Dejovej hlavy. Tých týpkov je asi šesť a postupujú kempom ako naspeedované veveričky. Za nimi sa vezie hlavný týpek, ktorý sa vezie na kosačke a chmáta veľké úseky, ktoré mu kosci zanechali. Konvoj uzatvára otroktýpek s fúkačom, ktorý robí poriadok. Bohužiaľ sme hore. V tých malých čarovných kabínkach nie je sracák, čiže hneď ako položíš bambíno, prejdeš do sprchy na špricungo. Chalani si znovu laškajú a ja si zacvičím vlastnou váhou. Kliky, žeriav, plank, atď. Pred jednou budím chalanov, je čas. Ako sa bálim zisťujem, že sme sa sprchovali minuloročným cyklotripovým jadrovým mydlom kokos. Zdalo sa mi ináč, že to mydlo nejak inak vonia a vôbec mi nedošlo, že farba je biela a classico mydlo máme zelené. Boli sme asi celkom mimo, ale po takom dni sa nie je čo čudovať. Celkom sa na tom zabávame. Šongol zadelí: "Nevadí, takí sme boli špinaví, že sme sa museli vyprať." Kemp opúšťame niečo po tretej. Ako kupujeme novú plynovú bombu, berieme aj pivečko a na cestu vínečko. Predavač sa pýta: "Finito?" Hahaha jasné, len začíname. Lago di Garda vyzerá mrte kajšmentke. Vzadu nad jazerom sa pyšne vytŕčajú knedle. Teda na koniec nedovidno, je to megagrande jazero. Ako stúpame do kopečka naokolo vinohrady, fakt krása. Cítiť trošík nohy po včerajšej turbojazde s policajtami, moc to nehrotíme. V Castel Goffredo si kupujeme na obed celé grilované kura a je to šmačík. Malý faganko si môže na nás očí vyočiť. Asi nikdy nevidel cyklistov papať. I keď asi zaujímavý pohľad. Sedíme okolo čikáno, chňápeme ho a džgáme si ho do krkov. Celkom sa bavíme na to, že je šesť hodín večer a nič sme neodjazdili. V Asola musíme nakúpiť potraviny na večeru. Hah zatiaľ sme viac času strávili v obchodoch ako na bajku. Nič to Cremona nie je čo by si šutrom dohodil, zoradíme sa na tímovú časovku a nastolím tempo 28 km/h, ktoré konštantne udržujem. V Taliansku už normálne prebieha žatva. Skosia, zozbierajú slamu, postriekajú pole výkalmi a inými močovými šmakovačkami a hop hneď poorajú. Uvažujeme čo tam nasadia, tak aby dobre bolo, ale fakt netušíme. Je tu mrte zajacov. Jeden zajac pri ceste ako nás zbadá preskočí priekopu takým oblúkom sťa by kengura. V živote som nevidel tak zajaca vyskočiť, totálne nechápačky. Šongol je tiež z toho mimo. Zatiaľ sme sa v Taliansku s výškovými budovami nestretli. Aj z Cremony trčí iba jedna špicatá knedla, veža nejakej prísnej katedrály. Futašíme a zrazu tabuľa zákaz bajkom. Konečne značenie, fajnovo. A vlastne celé zle, lebo musíme ešte chvíľočku futašiť a až na najbližšom kruháči sa dostaneme z cesty preč. Tí taliani sú fakt blázni. Vchádzame do Cremony a mesto je úplne vyľudnené. Zrazu celé mesto zahučí, ako keby niekto na futbale nepremenil nejakú tutovečku. Cink cink ahaa taliani asi hrajú zápas. Padá tma, ideme si po prázdnych uličkách a iba keď prechádzame okolo nejakého baru, je tam ruch a mrte ľudí. Prídeme na námestie Piazza Sant'Antonio Maria Zaccaria, pred mohutnú katedrála. Strašne ľutujem, že tu nie sme skorej, rád by som sa pozrel dnu a hlavne vystúpať si na vežu knedlu zvonicovú. Nekonečný výhľad musí byť z hora. Najvyšší čas ísť za mesto a laškať si. Prepadneme holčinu v kaviarni, ktorú práve zatvára a čapne nám aqua. Rieka Pád je celkom mohutná a rozhodneme sa ísť po jej brehu, predpokladáme, že nájdeme flek na spanie. Motkáme sa a nikde nič. Po čase place existing. Do kukuričných cestovín hádžem knedlovitú plechovku tuniaka, rozumej 0,6kilovú, fazuľka, karfiol, špargla, koreníčko, je to šmak. Pivečko tentokrát s 12% alkoholu. Mega silné a zhodujeme sa že už len classico točenú desiatku. Vlastne toto je také silné ako vínčisko, si predstav pol litra irsaiu si pacneš naraz. Laškáme si iba na celtu. Pán Google vraví: "Pršať bude až o desiatej ráno."

Day 13 - 86,0 km

Deň zlého rozhodnutia

Štyri hodiny ráno. Okamžitá panika, staviame stany, prší, dikičko Pán Googlis! Ráno classico motkánen. Hrá nám Gorillaz z ivychytávkového repráčiku. Starý bežec futaší okolo, zrazu začne rozhadzovať rukami, pozerá sa do nebies, úplne je v tranze, alebo na hríboch? Aj napriek tomu chválime, niečo robí pre svoje zdravie. Ideme sa žmoliť po bočných cestičkách, skoro bez krajnice. Je to celkom safety, len keď okolo teba preletí kamión, pár centy a šuchne ťa, to nie je veruže balzam na nervičky. Dejvo plače po 20 km vo Fiorenzuole, že je hladný, no my ešte nechceme obedovať. Pozrieme mapu a že o cca 15 km v Lugagnano. Ďobne si teda včera zakúpené ringlotky a ideme ďalej. Fúka nám do fejsov, ale bojujeme. Dejvo zrazu spomalí na rýchlosť slimák. Počkám ho nech sa zavesí do háku, nech na neho nefučí. Nespolupracuje. Je maximálne požutý ako vyžuvaná žuvačka, už taká bez príchute, nemáš ju kde vyflusnúť. Pohľad na neho prezrádza, že každé otočenie pedálmi mu spôsobuje utrpenie. Teraz na neho doľahla vesmírnerýchlostná jazda s policajtami pred Veronou. Meníme plán. So Šongolom ideme dopredu. Pomalá jazda zase nám neskutočne ubližuje. Sme draci rýchlofutašiaci, tam sme doma, otáčať konštantne pedálmi tadatadatada. Vojdeme do Castell'Arquato a v prvých potravinách zastavujeme. Záchranný plán č.7, kupujem teflónovú pavničku, vajcen,

slaninku a tuniačka. Z boku supermarketu sa rozložíme, vytiahnem bombu, varič a hop sa do kuchtenia. Napráskame sa a trošík odpočinok. Nechám dohorieť bombu, už tam nič nie je a máme novú. Tá sviňa horí cez pol hodiny! Sme kreténi, to sú tak dve večere. Máme dve možnosti ako sa dostať k moru. Hlavný ťah vedúci popri rieke s kamiónmi, alebo do kopečkov. Pýtame sa hneď vedľa v kaviarni vedúcej. Šongol vytiahne mapu, ukáže na obe cesty a pýta sa: "bicicletta?" Vedúca rozpráva na nás iba taliansky, ale pochopíme, že do kopečkov lepšie pre bajky. Dáme na radu, smer Vermasca a vyrazíme. Začína stúpanie. Čekujem Dejva a už existing, super. Stále stúpame a po ďalšom stúpaní, zase len stúpanie. Peklis. Ako sme vyššie, cesta vedie cez les a je ešte vlhká. Po ceste sa štrafíruje mrte obrovských slizákov. To sme ešte nevideli. Štangle, takí knedlíci. Radšej ich vždy obísť, lebo sú ako z Duny píseční červi. Musel by som po ňom vystúpať a potom ho zjazdiť. Samozrejme keďže stúpame, navyše stúpanie nepripadá k úvahu. S vyššou nadmorskou výškou sa zvyšuje intenzita vetra. Mega nám fúka do fejsu. Klesá aj teplota a je mrte zimček. Prídeme do priesmyku Passo del Pelizzone 1029 m.n.m. Je tu pekne, na to Šongol, že by kľudne bol aj v škaredšom. Nechápeme, to sme ráno boli pod asi okolo 60 m.n.m. Hmm 25 km sa štveráme a hopá. Nekonečne fúka, idú cez nás oblaky. Sú tu dva domy, z toho jeden je aj bar a vo dvore je opravovňa áut. Vojdeme, potrebujeme vodu, nemáme ani kvapku. Z kuchynky, ktorá je v miestnosti za barom, vyjde asi najstaršia barmanka na svete. Pýtame si vodu. Starenka sa pýta: "Acqua?" "Si, si", odpovedáme. Načapuje nám asi 7 hektolitrov a keďže bola taká ochotná, rozhodnete sa pre djang. Také staré fľaše na displeji sme nikdy nevideli. Mega retro a zapadnuté prachom. Má tam nejakú fľašu rumu, už si fakt nespomeniem na názov a naleje nám 3 kalíšky. Má vykalibrovanú ruku, lebo ich leje do kalichov. Djang. K tomu tri kekse, nechám jej 2 evrá tringeltis a skoro odpadla. Čáka nás zjazd do Bardi. Tomu by ste neverili, ale my si ho asi nikdy neužijeme. Padla tma a k tomu neskutočný protivietor. Samozrejme, že aj tak to rozknedlíme. Všetko čo trošík trčí sa snaží vietor ufakliť, ale to nás nezaujíma. V jednej 180 stupňovej zákrute mám na mále. Vletel som tam asi 60kou. Fuuu skidol som to tesne pri krajnici, LTT. Škoda tej tmy, v Bardo totiž knedla hrad Castelli del Ducato, to by bol slušný záber. Hľadáme flek a do toho milión svetojánskych mušiek. V taliansku sú však blikajúce a je to mega kúzelne. Neviem či si to viete predstaviť, svetluška blikne, za sekundu blikne inde a keď ich je to mrte, je to proste čisté fantasy, neskutočné. Zrazu Dejvo: "Kde mám prednú kapsu?" Neviem na to čo povedať a Šongol tiež je v lese. Dejvo hneď futaší späť. Dúfame, že ju stratil tak 2 km dozadu, kedy čekoval jeden potenciálny flek. Ak by ju stratil v zjazde, čistý neexisting. Bola tam. Konečne pokosená lúčka. Bohužiaľ okupujú ju kravy. Neviem či sú chalani slepí, že tú lúku idú čeknúť, ale tie kravy aj v noci svietia ako osvetlené bilbordy. Zrazu Šongol kričí: "Aaaááá krava!" Hmm, prepáčte. Už si myslíme, že nič nenájdeme, keď zrazu v lesíku vedľa cesty dreveným zábradlím oplotený flečík s dvoma stolmi a lavičkami. Medzi ne akurát stan a po boku Šongolov. Ako pre nás stvorené. Bohužiaľ nemáme nakúpené a využijem železnú rezervu, ktorú vždy treba mať, dve konzervy tuniaku. Ostali ešte kukuričné cestoviny zo včera, k tomu šongolská restovaná slaninka na novej panvičke. Knedlovar. Jedlo je šmačík. Škoda, že nemáme gumymaci, bolo by to dokonalé.

Viac o projekte môžete nájsť na: https://m.facebook.com/cyklotripvol3/

Autori: Szunyog László, František Martinák a Dávid Kundrák

Pre zapojenie sa do diskusie sa musíte