Day 6 - 90,2 km

Deň vstupu do Údolia knediel

Salzburg niečo po desiatej ráno. Trošík sme si asi pospali. Plazím sa von zo spacáku, ako keď had zvlieka kožu. Nie je to pekný pohľad. Isto si to myslí aj vedúci kempu ako sa tak na nás pozerá a vraví nám, aby sme šli na recepciu. Musíš si určiť priority a najprv rozlejeme. Včera padla prvá fľaša čeklískej domácej. Celý 1l kalvadosu ročník 2014. Otváram teda hrušku, ročník 2015. Dobre odvetranú, v demidžóne pálenka macerovaná hruškami, z ktorej bola pálená, aby chytila farbu a lahodnejšiu chuť. Môj tatino je kajnšmentke a tak to má rád. Keď niečo robíš v živote s láskou, vždy je to skvelé. Je to proste šmak a brzdu netreba. Tí čo prišli na rozlúčku do Dunaju vedia. Jedna vec, ktorú vieme na výbornú je motkať sa. Sme v tom majstri. V tom nás neprekonajú ani bratia Česi (ak by si si to Rolko googlil, ver že nie, pzn. autora). Neviem ako to je možné, ale z kempu vychádzame až o druhej poobede. V Salzburgu sa chceme ešte zastaviť v informáciach, mapka cyklotrás zadarmo, čo ti poviem. Nevieme trafiť centrum, krúžime dokola ako na kolotoči, dosť tragédia, úplní mongoli. Šongol sa pýta tetušky na bajku, ochotne nás zavedie, vďaka. Pred informáciami sa pýtam Dejva, prečo má tak zadné kapsy nakrivo. Daný problém má už dávno zmapovaný a spustí: "Stanová kompozícia nedrží na spodnej kapse tak dobre." Hah sme v šoku, to bude asi tým iným vzduchom a stálym pohybom, že sa občas divne vyjadríme. V preklade to znamená, že na spodných zadných kapsách, v ktorých nemá rovnomerne rozložené veci, má položené dve celty, na nich stan + jeho tyčky a na tom všetko hornú kapsu. Celé sa mu to nakláňa nebezpečne na jednu stranu, ale je to safety, má už čo to po Európe odjazdené a vie! Zo Salzburgu sa napájame na eurovelo 7, ktorá smeruje na juh do Talianska. Na mapke je cyklocesta označená ako "Alpe Adria Radweg", ale domáci ju nazývajú "Údolie knediel". Úzka cesta, železničná trať a cyklochodník, ktorý nie vždy sa zmestí, pretože napravo knedla, naľavo knedla, vpredu knedle i vzadu knedle a treba ísť po ceste. Proste knedle všade. A fakt že obrovskymohutné knedle. Cesta údolím, omnoho viac stúpania ako zjazdov, čo je celkom logické. Avšak dať si zjazd na úzkom cyklochodníku je úplne iný level. Ja som prepnutý a vždy to ešte rozpeklým, nech z toho vyžmýcham čo najviac. Milujem ten pocit, keď idem na hrane možností, okamžité vystrelenie adrenalínu, tj. neskutočná eufória lvl. 9000. Dejvo ide tak, aby dobre bolo. Šongol je zatiaľ sklamanie, v zjazdoch je trošík kaken a treba ho potom počkať. Vo Werfen je čas na pivečko. Šongol ide objednať tri a týpek prinesie štyri. Nevadí, vypije sa. Ideme rýchlo ďalej, nie sú najazdené km. Potvrdzuje sa pravidlo "Djang sa oplatí!". Pred nami, v čase pivečka, sa prehnala prehánka. Takto sme nezmokli, fajne. Údolie knediel je neskutočne nádherné, fakt treba zobrať bajčík a prejsť sa. Zas sme prepískli otváracie hodiny potravín. V St. Johann sa pýtame manželov na prechádzke, či tu nie je pumpa. "Jasné, pokračujte ďalej asi tak 1 km a zbadáte ju." Ideme už mrte dlho a nič. Už nakladáme, ako si z nás vystrelili, keď ju zbadáme. Háčik je však v tom, že sa k nej nedá dostať. Po kolená žihľava, železničná trať a protihluchová stena. Potiahneme ďalej, nájdeme prechod a vratíme sa. Nakúpené! Ako sa stmieva, nastupuje neskutočný zimček. Naobliekame sa a ideme ďalej. Hľadáme flek na prenocovanie, už sa mrte zotmelo. V Schwarzach je už úplná tma. Popri rieke Salzach opravujú cyklochodník a je obchádzka. Úplne sa domotáme. Celé zle! Asi o pol 11 nachádzame flek pri rieke aj s lavičkou. Sme úplne safety, z jednej strany rieka, z druhej železnica a prístupová cestička končí v rieke, člnky si tade do nej spúšťajú. Pri večery neskutočneprísne rehoty. Dejvo si ani pivečko neotvorí, že je moc veľký zimček, žeby na neho niečo liezlo? Šak je vychovaný na odčapoch, ktoré vždy doďobať treba. Ako kolega Maťko hovorí: "Kvalitné pivečko treba dopiť!". Ja už mám svoje dopité, aj by som si ďobol domácej, ale nedá sa. Zajtra nás čakajú mega veľké stúpania a po djangačke by to bolo neexisting.

Day 7 - 64,7 km

Deň prvej horskej etapy

Dejvo vstal zavčasu, skontroloval na kolajniciach Wi-Finu a zobudil nás s naliatym kalíškom. Takto má začínať ráno, krása! Údolie knediel je zákerné. Pán Slnko je blokovaný okolitými knedlami a je dosť zimček. Ako sa balíme, podíde k nám šedivý dôchodca ktorý je so svojou starou na raňajšej prechádzke. Pýta sa kade pôjdeme, my mu na to, že asi po hlavnej, stratili sme cyklochodík. Poradí nám, že sa máme vrátiť po ceste, prvá doprava a príjdeme tam kam chceme. Poďakujeme sa a ideme. Zrazu sme na nejakej lesnej ceste, štveráme sa do kopca, keď tu zrazu tunel, ktorý je zamrežovaný. Hah, vrátime sa, ideme po hlavnej teda. Na moste tetuška, že kam kam cyklochodník je opačným smerom. Ideme ako hovorí a zase zle. Ocitneme sa v nejakom priemyselnom parku. Zase sa vrátime. Na tretí krát sa nám to konečne podarí a Alpe Adria Radweg existing. Stratili sme ale mrte času, ako sme sa motkali po okolí, je jedenásť hodín. Hop hneď brutálny stupák. Chalani zásadnú a bajky tlačia. Ja bojujem ako lev. Kropaje potu a stúpanie pokorím bez zasadnutia. Cyklochodník, taká cesta v lazoch, vedie hore dole, ale stále stúpame. Koncentrácia knediel narastá a už ideme len po cyklochodníku. Zrazu pred nami knedla a dlhočízny tunel pre autá a cyklochodník oddelený zábranou. Nasledujú malé tunelíky razené len pre cyklochodník. Mrte mega! Ako keby sme boli na inej planéte. A tu zrazu trávnaté údolie, kravičky a naokolo zasnežené knedle ako z milka reklamy. Nádhera! Využijeme verejné WC, pripojenie k Wi-Fi úspešné! Odľahčení tak o 15 kg a sme pripravení na najväčšie stúpanie dňa, ktorým by sme mali dôjsť na koniec údolia. V mestečku Bad Gastein zrazu stupák ako sviňa. Dokonca ja rezignujem a to je čo povedať. Naložený bajk sa proste nedá utiahnuť, úplný neexisting. Zásadám aj ja a všetci tlačíme bajky. Škoda, nenaložený by to šlo. Chcem spraviť záber do dokumentu, ale Šongol nechce počkať a mrte sa posekáme. Vytočený som jak šrób. Hop Gestainer Wasserfall úchvatný. Potraviny a hneď pred vchodom na somrákov cháles. Nenákupili sme večeru, čakáme ešte ten stúpak a kto by to do toho kopca tlačil. Ale prejdeme 5 km mierne do kopečka a sme pred knedlov vo vlakovej stanici, kde nás vláčik cez tunel, za 5 evris na osobu, odvezie na druhú stranu. Huhú huhú. Ocitne sa v údoli oblakov, stanica Mallnitz. Hnusne napité oblaky sú tak nízko, že sa ich dá dotknúť, ak by som sa načiahol. Vietor a vlhkosť vzduchu naznačujú, že sa každú chvíľu spustí dážď. Ako tajfúni letíme na bajkoch do prvého hotela sa schovať. Začne liať, sme safety a djangáme pivečko. So Šongolom sme ešte posekaní a cyklotrip sa možno ukončí. Ďobneme aj druhé a zistíme, že počasie sa nemá zlepšiť niekoľko dní. Do kuref! Už prší len jemnúčko, to treba využiť a obliekame si veci do dažďa. Čáka nás na krátkom úseku zjazd, v ktorom máme klesnúť o 600 výškových metrov. Dohodneme sa, že to nebudeme hrotiť a pôjdem opatrne pomaly, proste zlé podmienky, čo už. Skúsim prvú zákrutu, hmm pohoda. Zrýchlim. Druhá a bajk na ceste drží, hmmmm. Hop utrhnem sa z reťaze a rozbalím to čo to dá. Dejvo sa pustí za mnou. Šongol zistí, že nad 50 km/h sa mu strašne začnú, kvôli predným kapsám, triasť riaditká a zjazd si bohužiaľ neužije. Rútim sa dole ako lavína. Dážď mi šváca do ksichtu, sťa by malé kamienky. Adrenalín lvl nekonečno. Pozriem na tacháč a hopá 70 km/h. A Dejvo tiež utrhnutý z reťaze. Dole čakáme na Šongola, úplná eufória, kričíme a dávame si pestičky. Pozriem a zisťujem, že nový rekord max. rýchlosti je 70,3 km/h. Hneď pumpa nakúpime a ako vyjdeme von, hneď ju zatvoria. Šťastie sa oplatí a rozlejeme po kalíšku. Dnes sa asi djangneme. Pokračujeme ďalej, prší a zisťujeme, že návleky na tretry sú prísna vec. Žiadne bazény studenej vody v nich, krásne nohy v suchu a v teplúčku. Popri ceste na nás žmurkne taká stodolka s pokosenou trávou naokolo. Ako zosadneme z bajkov, zrazu zimček a hneď rozlejem. Pre istotu rozlejem znovu. Stodolka zamknutá a ako o ňu pripíname celtu rozlejem znovu. Prístrešok hotový, varí sa večera a je skvele. Vytiahneme aj Šongolovu pálenku a ďobeme ďalej. Stále poprchá. Naloženú večeru sme sprášili behom sekundy. Pivečko a gumymaci na šmak. Djang sa oplatí a sekanica je hodená za hlavu. Sme nejakí hladní ešte a doďobeme aj 700 gramový makovník, úplná knedla. Dnes nakoniec mrte kajšmentke deň. Djangarang!

Day 8 - 111,6 km

Deň österreichiše motkanicen

Vstaneme zavčasu. Jemnučko poprchá, nedá sa nič robiť, začneme sa baliť. V noci nás prepadla armáda hnusných slizákov. Nemilé to prekvapenie. Slizáky sú proste všade, na cyklokapsách, na Dejvovej ponožke, tu po iceparty karimatke lezie, čiara slizu na spacáku. Najväčší grc je, ako si jeden šéfinkuje na mojej lyžici. Fujky. Komolíme skoro každé vyrieknuté slovo. Spomenie sa film Votrelec a zrazu je z toho Utrelec. Hmmm, najviac djang film na svete? Haha. Chvíľu ideme po hlavnej a potom sa napojíme na cyklo. Pole a rakúsky klasikuš, 90° zákruty. Máme na saláme a znovu ideme po hlavnej. Chalani must kaken, tak sa znovu napojíme na cyklo, ktoré ide cez dediny. Nikde nič, Dejvo už neexisting a v zúfalstve ide do Lidlu. Vyrepuje si WC a slečna ich so Šongolom zavedie do zadného skladu, kde sa úspešne pripoja. Ďalej pokračujeme do Villach po hlavnej. Prestane pršať. Chceme ísť do centra, ale nejak ho obídeme, na to máme talent. V bajkshope nám týpek dofúka kolesá. Potraviny, nákup a pred nimi si spravíme hody. Rovno pred nami si zaparkuje fáro panička so strašnekruto vydrepovaným zadkom. Cecky si dala tiež urobiť, ale my sa venujeme jedlu, ale zadoček bol fakt krutý. Výjazd z mesta je komplikovaný a ideme radšej po cyklo, predpokladáme, že za mestom sa napojíme na našu štreku. Prd makový! Ocitneme sa pri Faaker See. Zbadáme nálepku "Alpe Adria Radweg" a ideme daným smerom. Po čase zistíme, že ideme úplne opačným smerom, ako sme chceli. Jazero nás pekne vyfuckovalo, preto ten názov. Znovu sa rozprší. Napojíme sa na 84ku cestu a 85kou sa vraciame do Villach. Šongol šlape ako tajfún. Zbytočných cca 25 km. Pred mestom nakúpime večeru a smerujeme na talianske hranice. Tabuľa, odbočka na Hermagor, strašne sa na tom zabávame. Večer prichádzame na hranicu. Selfíčko a hneď za hranicou v Taliansku v bare pivečko. Zistíme, že hajzle sú turecké, fuuu, zlé zlé. Pleskneme aj druhé pivečko. V bare majú obrovského psa, normálne že kôň, asi argentínska doga. Už sa chceme poberať, lebo máme skoro dopité a už padla tma. Pri bare stojí blondína, ukazuje na nás prstom a vedúca prinesie tri ďalšie pivečká, že slečna vám zobrala. Uuh uuh! Slečna nás pozve k stolu. Helga z Trenčína, s talianom Maxom prišli s trojmesačným synom Jacobom na malý ďob. Debatka fajná, sme už celkom ďobnutí, vonku sa ešte viac rozpršalo a už sa asi nikam neposunieme. Chalani idú von čeknúť a že v starej talianskej colnici, by to šlo (rakúska je funkčná, sú tam policajné autá a svieti sa). "Ďobe vám?!", som trošík neexisting. "Pozri Feri, tam na tej rampe, je to kryté, po schodoch vynesieme bajky, je tam mrte miesta a dokonca aj stôl." Pýtame sa Maxa, ako to tu chodí, či si môžme laškať, kde chceme. Ževraj je to safety, nikto nás nebude riešiť. A tak sme sa rozložili hneď na hranici, musíš byť hardcore, kúsok od rakúskych policajtov, ale tí nám už nič nemôžu. Dejvo zobral ešte v bare 2l sudového vínečka, tak aby dobre bolo. Toto je Punk! Po večery ešte kunder surprise. Dejvo kúpil kunder vajcen štar warš edition a úplná radosť. Šongol si našiel Chewbacca, ktorého mu Dejvo predpovedal. Jebe ti?! Strašne leje, my sme v suchu, napapaní, vínečko, proste luxus! A kto si môže povedať, že si laškal na hranici?

Day 9 - 137,4 km

Deň Bongiorno

Väčšinou, keď sa prebudím, Dejvo už sedká na svojej rozkladacej stoličke a páli zobák. Tentokrát sme sa prebudili rovno na Rakúsko/Talianskej hranici. Presnejšie pár metrov už v Taliansku. Rozospatý Šongol zdraví okoloidúcu starú: "Čao" a stará na to: "Bongiorno". S talianmi si asi budeme rozumieť, haha. Dejvo zistí, že v Taliansku môžme jazdiť s 0,5 promile alkoholu. Sme milo prekvapení, okamžite to využijeme a ďobneme si z vínečka, ktoré ostalo z večera. Ostatok prelejeme do plastovej fľaše, pretože po ceste si bude treba priďobkávať, aby sme stále držali danú hladinku. V Travisio na prvej pumpe maličkej ide Šongol skontrolovať Wi-Finu. Chceme kúpiť mapu, ale nemajú. Kúsok ďalej je vrajže ďalšia pumpis a máme skúsiť tam. Dejvo, že teda skontroluje Wi-Fi na tej druhej, keď tu majú turka. ITservis z pod Tatier jak oči. Majú mapu, heuréka! Trošík ma pozlobia črevá, ale vyjde Dejvo a zruší ma: "Katastrofa, tu do trávy radšej polož to bambino." Ideme po cyklo stále dole knedlou, netreba skoro vôbec šlapať. Dlhú chvíľu sa zabávam jazdou bez držania. S prednými kapsami to nieje moc safety, ale o to väčšia bavka. Zrazu Dejvo zajasá, už aj jemu to ide. Toľká radosť, malé detičky. Ide sa chvíľu po hlavnej, málo miesta a cykloš začína do kopečka. Samozrejme pokračujeme dole kledlou po hlavnej. Po čase zistíme, že cykloš ide po starej železničnej trati, čo je úplne kajšmentke. Nedá sa však na neho dostať, ide po druhom brehu rieky, ktorá je bledomodrá ako okena. Zrazu tabuľa tunel a mega dlhý a nedá sa inam a ideme doň. Zaujímava skúsenosť. Chvalabohu sa vedľa nás nestretli oprotisebeidúce kamióny, asi by sme sa nezmestili. Hneď za tunelom križovatka, červená. Zastavíme a práve kostol odbíja 12tu. Dole prilba a začnem: "Anjel Pána zvestoval Panne Márii a ona počala z Ducha Svätého. Zdravas', Mária, milosti ... " Odbočíme na cykloš. Niečo neskutočné! Ideš si po cyklochodníku, ktorý je namiesto koľajníc. Stará železnica vedie po knedlách, čiže samé tunely a staré hrdzavé mosty. Stanica prerobená na džangáreň. Je to mega najviac! Asi po 40 km končí klesanie, končí železnica a treba ísť po štrkovej ceste. Ako vyjdeme z Álp, rapídne sa zmení počasie. Pán Slnko riadne vypeká. Rozhodneme sa ďalej ísť do Udine po Alpe Adria Radweg, že to teda dobačujeme. Štrikujeme hlavný ťah ako hotentóti. Pozriem odjazdenú mapku a fakt jazdíme jak keby sme boli rintintin. Autopilot, ale zlé vykalibrovaný. Rýdzo talianske dedinky. V jednej zastavíme, potrebujeme oklamať žalúdok. Orechy, tyčinka, hrozulienka. V dedinke ani živej nohy, je siesta. Potrebujeme vodu, oproti v kostole je umývadlo. Keď vychádzame z kostola, práve končí siesta a oproti sa otvorí krčma. Tetuška nám ochotne natočí do plastu vínečko. Smädí nás, čo ti poviem. Pred Udine sme už trošík neexisting a ďobneme si cyklogél. Nakopne ma ako raketové palivo. Pomedzi hustú premávku, piatok podvečer, lietame pomedzi autá ako tajfúni. V centre je akurát festival európskych jedál a pivečka. Samozrejme ho skontrolujeme. Sme v Taliansku, tak si dáme kebap tanier, tak! V Lidli nákup. Zoberiem pivečko v šampáňoflaši. Triple Ale Petrus, Petrula, Vupätrula? Každý vrchnák na fľašu nazývame po šongolsky doutnik. Ako strelím pivečko a letí zádka vzduchom, Šongol sa pýta: "Vydoutnil si?" Odbočka do poľa, sme krytí stromami. Nájdeme v kríku dve plastové stoličky, superos! Varím quinou, 0,5 kg som kúpil ešte v Rakúsku za 2,90 €, že fuu aká cena. Ako Dejvo telefonuje s Ingrid, prichádza s teóriou, že zo stromov padajú slizáci. Neexisting, aby za ten čas vyšplhal na stoličku. My nevieme, je už neskoro. Gumymaci nebol až tak šmačík, ako sme zvyknutí. Maličké to sklamanie. Napriek tomu sme ich sprášili.

Viac o projekte môžete nájsť na: https://m.facebook.com/cyklotripvol3/

Autori: Szunyog László, František Martinák a Dávid Kundrák