Jeden z vrcholov sezóny, kráľovská etapa, naše Tatry! Po 405 dňoch sa znovu chystám vyraziť na moju srdcovku, trasu trás vedúcu nádhernou scenériou Nízkych a Vysokých Tatier. Najväčšou zmenou je, že na to nebudem sám, pridáva sa aj Maťo. Dvaja skutoční cyklistickí kožmekri tak o druhej ráno začínajú svoj výlet.

Pred rokom som zostal šokovaný, keď mi jeden chalan napísal, že aj on po mojich stopách a na môj podnet prešiel trasu Okolo Tatier. Rád by som doplnil, že štyristo kilometrov prefičal napriek ťažšiemu „softvéru“ rýchlejšie ako ja. Jeho meno je Maťo a je takmer neuveriteľné, že aj on je zo Zvolena. Je to cyklistický nadšenec, športový fanatik, v dobrom slova zmysle šialenec. Za sebou už máme niekoľko kratších švihov, ale aj dva extrémne náročné výjazdy. Prvý bol snaha prejsť za jeden deň kopce v okolí Banskej Bystrici, nazvali sme to Bystrická osmička (Horné Pršany, Králiky, Kordíky, Šturec, Donovaly, Špania Dolina, Šachtičky, Poniky) a kilometrovo to vyšlo tesne pod dvesto. Druhý vyčerpávajúci výlet sme trhli cez Liptov, Oravu, Turiec, tu sa počet kilometrov pre zmenu zastavil pod číslom tristo. Teraz sa spoločne pokúsime prejsť slangovo štyristovku.

Vyrážame o druhej ráno, vonku je na práve prebiehajúcu nočnú hodinu pomerne príjemne. Cestou do Banskej Bystrice sa striedajú úseky jasnej oblohy posiatej hviezdami s úsekmi, kde sa vhupnutím ponoríme do hmly. V dvojici to samozrejme ide omnoho lepšie, ihneď si to v hlave porovnávam s niekoľkými mysľou náhodne vybranými nočnými časťami trás, pri ktorých som v hmle štrikoval sám. Sám človek nepríde na zmysluplné myšlienky, v hlave rieši nepodstatné veci, rozmýšľa, kedy už bude svitať, sústredí sa na krajnicu a úplne každé auto, premýšľa čo ho to vlastne počas celého dňa čaká, alebo len tupo sleduje nocou zahalenú okolitú krajinu. Dvaja sme však stihli prebrať banálne veci, ale aj detailne popretkávanú problematiku kajšmentke – fakt vďačná téma polorozospatých cyklistov. Počet áut na ceste by snáď na rukách spočítal aj skúsený drevorubač s dlhoročnou praxou v štátnom podniku Lesov Slovenskej republiky :)  Do Brezna sme prišli so slabou priemernou rýchlosťou pod 25km/h, po tme to jednoducho inak nejde. Na prameni sme si doplnili vodu, tu nás zastavili príslušníci Policajného zboru či sme náhodou nevideli nejakých podgurážených jedincov :) Našťastie my sme mali vo fľaškách len vodu a vieme sa zabaviť aj bez nealka  :)  Hneď ma však napadlo, ako som fotil na svojom bicykli reklamu na pivo, samozrejme nealko :) 

Za Breznom sa začalo rozvidnievať, Horehron nás však vítal opäť hmlou. Začal som sa obávať, že okrem okolitého mlieka nič neuvidíme, v Polomke sa však hmla nadobro rozostúpila a neskôr sa nám naskytol fakt krásny pohľad.

Svieže farby letného rána, stromy v jemne zelenej verzii zápasiace so zvyškami už len prízemnej hmly a bledomodrá farba oblohy prelínajúca sa s ružovou, tak toto ma fakt vie vždy dostať.

Keď sa na dlhej rovinke pred Heľpou pridali aj prvé lúče vychádzajúceho slnka, Maťo zahlásil: „Seruuus Oskar“

Chvíľu pred tým sme míňali aj pánka stojaceho pri ceste s flintou, aj keď bol ako vystrihnutý skúsený poľovník z Dolného Štajerska, skôr som si ihneď absurdne predstavil zasadenie obce Závadka nad Hronom a okolitých polí ako mapu do akejkoľvek strielačky.

Po úvodnom dvojstúpaní, najprv na sedlo Besník, následne sedlo Popová nás čaká 5 kilometrový zjazd do Vernára. Cesta je mokrá a veľmi nebezpečná, treba byť veľmi opatrný, aj ja som, ale to mi najprv musí prešmyknúť zadné koleso aby som pochopil, že mám ísť pomaly. Jasnú oblohu opäť vystrieda hmla, tentoraz podtatranská, konkrétne v zjazde z časti Poprad-Kvetnica. Niečo po ôsmej sme už teda pod Vysokými Tatrami, na kávičke v centre Popradu si dáme pauzu, ktorá sa pomerne dosť natiahne.

Pokračujeme smerom na Starý Smokovec, už vidíme aj všetky štíty, pravdu povediac si ich máme čas poobzerať, dlhá rovina do Smokovca s nepríjemným miernym stúpaním nám to umožní hneď na niekoľko minút.

V Smokovci aj v Tatranskej Lomnici sú davy ľudí, predsa len je víkend a počasie skutočne vyšlo, či už na prechádzku, alebo aj na turistiku.
V Ždiari opäť doplníme tekutiny, a trielime ďalej, práve lemujeme úchvatné Belianske Tatry.

Po pravde, nikdy poriadne neviem, ktorý je Havran a ktorá je Ždiarska vidla, Maťo má evidentne rovnaký problém  :)

Na hraničnom prechode Lysá Poľana je áut ako na záchytnom parkovisku pri štadióne tesne pred koncertom U2. V Zakopanom som asi zakopal formu, na kratučké stúpanie za mestečkom sa mi stúpa preťažko. Míňame tu azda tisícky turistov, prechádzame opäť popri skokanských mostíkoch, centre mesta a opúšťame toto podtatranské mesto s výhľadom na kríž vypínajúci sa na vrchole Giewontu priamo nad mestom.

V Poľsku sme sa zdržali okolo dvoch hodín, to už však prichádzame na hranice do obce Suchá Hora a pozeráme sa na ďalšiu horu, Babiu horu, oravskú dominantu na slovensko-poľskom pohraničí. Za obcou Vitanová nás zastaví auto, vodič je napoly nahnevaný, napoly usmiaty – neviem na čom fičí, ale splietal niečo v slova zmysle, že nakúpil zelené uteráky v hodnote 3000€, na ktoré si musel zobrať úver a jeden mu ukradli 

V Oraviciach sa podáva v lokálnom bufete langoš a zapekanka, v mysli už máme stúpanie za Oravicami, následne kopec zo Zuberca na Huty. Tie neprejdeme celkom jednoducho, Maťa bolí koleno už od rána a stáva sa to neoddeliteľnou súčasťou našej jazdy. Paradoxne ho to však omieľa najviac na rovine, takže v kopci je ako vždy nadpriemerne dobrý. Kratučkú pauzu si dáme aj pri Liptovskej Mare, pri známom gotickom kostolíku, po ktorom ostala už len veža.

V Ružomberku stretávame opäť chlapíka so spomínaným 3000€ úverom, ťapneme si s ním high five  V meste pod Chočskými vrchmi máme úplne poslednú dlhšiu pauzu, na čerpacej stanici doplníme vodu a po 330 kilometroch ideme dokončiť našu letnú klasiku, poslednou prekážkou sú Donovaly.

Aj po zjazde nasadíme dosť vysoké tempo, udržíme ho až úplne domov. Sám Maťo sa vyjadril, že asi ešte nikdy nešiel z Bystrice domov tak rýchlo. Pravdaže, veď pod 36km/h sme od Starých Hôr až na malé výnimky v centre Banskej Bystrice nešli. Vydržalo nám to až domov a hneď cítime zásadný rozdiel oproti minulému roku - až na Maťove koleno vôbec nie sme „mŕtvy“. Ja sa cítim skvele, akoby som práve vysadol na bicykel. Jediný problém bola snáď strava, musli tyčinky obalené v jogurte mi idú fakt hore krkom - Maťo zažartuje, že ešte aj doma na večeru ich bude mať  Úspešný deň si zaslúži malú oslavu a bilancovanie pri jednej orosenej dvanástke, máme to za sebou!

Najlepší je pocit, ten pocit, keď ráno vstanem, prejdem stovky kilometrov na bicykli, navštívim susednú krajinu, a v ten istý deň sa vrátim, opäť si ľahnem do tej istej postele a premietnem si v hlave čo za bláznovstvo som to zasa dokázal. A práve ten pocit sa nedá nikde kúpiť, zaplatiť, popísať...

Možno sme tak založili novú kapitolu, cyklojazdu Okolo Tatier naprieč Horehroním, Spišom, Malopoľskom, Oravou a Liptovom, ktorá bude mať minimálne pre nás ďalšie pokračovania (dúfajme) a dlhoročnú budúcnosť pred sebou. A aj keď rozumných dôvodov ísť takúto hlúposť rozhodne veľa nie je, budeme radi, ak sa o rok pridáš trebárs aj TY, je to skutočne predovšetkým len v hlave. 

Autor: Dominik Mellen