Počas môjho prvého tehotenstva som sa upokojovala predstavou, že materstvo ma vôbec nezmení a že všetko bude ako po starom. Nuž, nie je to celkom pravda, ale ani neplatí pravidlo, že príchod detí znamená koniec športu, dobrodružstvám, či zážitkov s Vašimi kamošmi.

Moju predstavu vo mne utvrdzovala kniha s príznačným názvom „Cyklotoulky s deťmi, vozíkem a nočníkem.“ od jednej českej rodinky, ktorá svoje deti berie na cyklovýlety všade, ešte aj do takých nepohodlných krajín, ako je Rumunsko, či Ukrajina. Táto rodinka absolvovala prvý cyklovýlet s dcérkou v jej troch mesiacoch. Nuž, extrémami z tejto knihy sme sa neinšpirovali, ale rozhodne nás nakopli v túžbe,  že aj my môžeme zobrať naše bábo na najväčšie dobrodružstvo jeho mini životíka.

V zime sme začali kuť plány, kde by sme asi mohli vyraziť. Najskôr sme chceli ísť po stopách vyššie zmienenej rodinky tzv. Labskou cestou až k ostrovu Rujana. No čím bol náš malý Davidko starší, pochopili sme, že takú dlhú cestu vo vlaku by bez intenzívneho plaču nevydržal a taktiež by bolo vhodné, aby sme mali každý deň k dispozícii kúpeľňu a celkom bezpečný nocľah. Preto sme naše plány prehodnotili  a na radosť celej rodiny sme si vybrali krajinu najbližšiu, takže v prípade potreby by sme sa mohli rýchlo dostať domov. Moravu sme už dávnejšie prebrázdili na bicykli, ale keďže tam je stále čo obdivovať, voľba bola jasná.

S Davidkom sme začali prípravu na leto v jarných mesiacoch, kedy si už vedel pohodlne sadnúť do cyklovozíka. Vždy sme si naplánovali výlet po okolí tak, aby väčšinu cesty prespal. Začiatkom leta sme celá rodinka úspešne absolvovali povinnú skúšku sily a vytrvalosti- od Sásovej na Šachtičky v BB, teda päť km intenzívneho stúpania. Po úspešnom zložení skúšky, nám už nebránilo vydať sa na vzrušujúcu cestu do sveta s miminkom vo vozíku, ktorý mal vtedy 11 mesiacov.

Po dlhších prípravách a kontrole všetkého možného, čo by asi mohol náš miláčik potrebovať a zároveň by to ocinko odniesol, sme nastúpili na vlak smer Břeclav.

Ešte v ten deň sme v neskorých večerných hodinách prešli 12 km do kempu v Ledniciach. Po ceste sme sa zastavili na pomerne gýčovom mieste - Jáňuv hrad, teda akási napodobenina stredovekého hradu.

Prvá noc s miminkom v stane boli hotové muky, ktorým som sa dobrovoľne vystavila. Drkotali mi zuby, môj osobný priestor bol obmedzený, nakoľko prvý týždeň s nami v trojmiestnom stane spala ešte aj moja sestra Kvetka, Davidko sa veľmi často budil a strachovala som sa o jeho telesnú teplotu. Nuž prežili sme do ďalšieho rána. Postupne som si na tieto podmienky na zemi tak privykla, že po návrate domov mi to začalo chýbať. Veď doma je všetko také pohodlné, až je to nudné.

Ďalší deň bol samozrejme zasvätený Lednicko-Valtickému areálu. Úžasný spôsob, ako prejsť čo najviac km s mimčom je bicyklovať ako drak, keď malý spinká. No to tiež vysvetľuje, prečo si nemôžeme detailne poobzerať krásne pamiatky, ktoré by sme za iných okolností určite neobišli. No dych vyrážajúca Kolonáda uprostred pšeničného poľa mi ostatné pamätihodnosti vynahradila. Tento pamätník rodu Lichtenštajnov ponúkal výhľad na všetky svetové strany.

Na cestách s miminkom je trochu nepríjemné, že svoju nespokojnosť s prítomnosťou vo vozíku dávajú dosť zreteľne najavo a vy musíte byť voči týmto ponosám ľahostajní, keďže kemp je v nedohľadne a noc sa blíži. Aká to bola odmena, keď sme skoro za tmy prišli do tzv. baby friendly  kempu Jáňuv dvor!  Kempom sa šírila krásna atmosféra Moravy- muškáty, košíky plné obilných klasov, či lúčnych kvetov, ovce, kozy, kone, kysnuté čučoriedkové knedličky, vínko. Nuž, pravá moravská vesnička. Po uspatí Davidka sme si dovolili vzdialiť sa a v areáli kempu si vychutnať pred našimi očami ugrilovaného pstruha s vínkom Pálava. To bol teda relax!

Ďalšie šliapanie nás zaviedlo do Znojma, potom do Národného parku Podyjí, či na časť cyklotrasy Eurovela 13-tzv. Cesta železnej opony, takmer lemujúcu česko-rakúske hranice. Pocit slobody z vetra vo vlasoch bol na tejto ceste ešte intenzívnejší. Veď nie tak dávno niektorí riskovali život a často o neho aj prišli, keď sa  tými najnetradičnejšími prostriedkami snažili utiecť na vysnený západ.  Z posledného zachovalého miesta železnej opony v Českej republike, v pohraničnej dedinke Čížov, ma až zamrazilo. Tu sa Vám teda oživia spomienky na minulý režim. Ostnaté drôty, či strážna veža pohraničnej stráže a pás rozoraného poľa, sú nemým svedkom bývalého režimu.

Davidkov spánok nám umožnil ďalej putovať príjemnými bukovými a dubovými lesmi až k obrovskej Vranovskej priehrade a hradu Bítov nad ňou. Tu sme zakúsili čaro veľkých kempov s vlastnými reštauráciami, či kúpaliskom, no i nevýhodou permanentného neutíchajúceho hluku, hlavne v nočných hodinách, keď všetci povzbudení alkoholom spievajú „Proklínám“ a podobné hity.

Ďalšie dni na nás v dosť intenzívnej miere pálilo slnko. Mali sme teda čo robiť, aby sme prešli dedinkou s príznačným názvom- Vysočina. Aká to bola odmena prechádzať sa po tienistých hradných uličkách krásneho renesančného mestečka Slavonice s typickou šťukovou architektúrou. Keďže po náročnom dni sa nám zachcelo trochu luxusu, zvolili sme si chatkový kemp v Starom meste pod Landštejnom. Malinké chatrče z dôb pionierskych nepredstavovali síce typický luxus, no aspoň sme boli ušetrení každodennej povinnosti rozkladať a skladať stan.

Lesy Českej Kanady nám ponúkli malinové a čučoriedkové osvieženie a hlavne príjemný chládok a lesnú vôňu. Šiesty deň sme ukončili v rodinnom kempe Jindřiš-v príjmenom kempe plnom detí. Pivko, hrianka opekaná na panvici s jedným strúčikom cesnačiku, či sáčková polievočka spapkaná na deke pred stanom, nám úplne stačili ku šťastiu...

Pokračovanie našej cyklotúry si môžete prečítať tu: http://www.tourportal.sk/clanok/19/cyklotura-s-mimcom-cast-2