V kraji veterných turbín

Keďže najlepšie na cestovaní po Slovensku a jeho okolí, je množstvo kamošov po ceste, odbáčame z Donauradweg (tá mimochodom vôbec nejde pri Dunaji) a smerujeme si to k Lacimu. Síce sú všade cyklocestičky, vedú bočnými uličkami rakúskych dediniek. Zo začiatku je to vcelku zaujímavé, no po niekoľkých dedinách sa človek nabaží miestnej architektúry a veru by aj pristál na trochu priamejšiu “hrádzovú” cestičku.

Keďže máme GPS na telefóne a nejaké offline mapy, odpájame sa z D1 a cestami-necestami si to rúbeme priamo do Parndorfu. Naše skratky sú ako zvyčajne po omnoho horších cestách, no výnimočne sú naozaj kratšie. Rusty úspešne dáva turistickú cestičku (že je turistická si uvedomujeme, až keď mizne posledný náznak cesty a my ideme trávnatou plochou medzi dvoma poliami). Za pätami sa ku nám približujú monštruózne mračná, z ktorých duje nepríjemný studený vietor. Do nášho dnešného miesta záchrany je to ešte pár desiatok kilometrov a keďže nechceme zmoknúť, volíme súkromnú cestičku okolo veterných turbín a dúfame, že pod diaľnicou, ktorá nás bude križovať o 10km, bude nejaký podchod. S malou dušičkou a riadnym natriasaním uháňame čo to dá. Úspešne podchádzame cestu a za necelú polhodinku klopeme na dvere Laciho domčeka. Janíčko cíti, že sa blížia hračky a tak ukončuje svoj krátky šlofík.

Zase sa nám dostáva skvelej pohostinnosti a síce Lenka s deťmi sú odcestovaní na Slovensku, nič to nemení na fakte, že Jančo sa teleportoval do hračkárskeho raja. V rámci upršaného nasledujúceho dňa využívame ponuku na okupovanie domu a naše dieťa nemôže byť radšej. Dážď prináša aj ochladenie a my si pri preberaní našich vecí uvedomujeme, že síce sme pripravení na tropické dni, no na chlad minimálne. Požičiavame nejaké veci pre Janička a vyberáme sa na nákup “suvenírov z cesty” … úspešne: máme dve páperky a pre juniora nepremokavú bundu, tepláčiky, pančuchy a ponožky. Hostiteľova kosačka funguje na čarovné zaklínadlo, ktoré nepoznáme a tak s odkazom, že si náš pobyt odmakáme, až si kúpi niečo funkčné, vyrážame naspäť k Dunaju.

Vracať sa tou istou cestičkou by bolo nezaujímavé a tak sa vyberáme vzdušnou čiarou cez rakúske viničky smer Viedeň. Nadávať začíname už po 10km, kedy nám dochádza, že vinič rastie vo svahoch a teda najbližších 60km sa ideme kľukatiť hore-dole. Našťastie cesta je cieľ a užívame si to… teda aspoň si to pripomíname a prehováram Jančiho, že navigátor vybral najlepšiu a najkrajšiu variantu :). Janíčko určite súhlasí, lebo cestou objavujeme dve namakané ihriská. Vo Viedni máme opäť ubytko a tak šlapeme do pedálov trošku nad naše limity a hodne nad trpezlivosť nášho potomka. Viedenský ostrov prechádzame s dieťaťom vpredu umlčaným prsom. Trochu nám odpúšťa, keď sa stretávame s kamarátmi na detskom ihrisku a úplne, keď uvidí všetky Sebastiánove hračky v našej dnešnej noclahárni. Opäť pohostenie, ktoré nás rozmaznáva a noc pri morčatách.

Prvý vážny problém

Musíme pochváliť viedenskú infraštruktúru, nakoľko ju celú prechádzame po cyklocestičkách. Zvoní telefón a milo nás prekvapuje pani z mestského úradu, že chcú zrealizovať Jančiho podnet na namontovanie cyklostojanov vrámci budovy kde pracuje. Povznesený faktom, že prispievame k zlepšovaniu situácie v slovenskej cyklistike, pokračujeme po dunajskej cyklomagistrále ďalej. Dobrý pocit upevnený tým, ako nám to krásne šlape a obedom na fajn ihrisku, sa končí okolo piatej pred Billou.

Robíme zásoby na najblišie 3 dni, keďže ide víkend a potom je v pondelok sviatok. Na križovatke v kopci sa riadne zapreme do pedálov a zasekneme predný voľnobežník o kostru – v preklade: z tandemu máme cargo bicykel a keď sa snažím pedálovať, zaseknem kompletne reťaz. Snažíme sa pochopiť, čo sa stalo a nájsť riešenie a asi po pol hodine konštatujeme, že to treba zozvárať. Piatok večer … pondelok sviatok – keď výzva, tak riadna. Balíme veci a aby toho nebolo málo, pri obliekaní ma kúsne osa do predlaktia. Hoci to bolí, momentálne je oprava bicykla na vyššej prioritnej priečke. Na ruku sa snažím nemyslieť a Janči vyzvedá od okolo sa nachádzajúcich ľudí, ktorý rakúsky zamestnanec by mohol pracovať v piatok o pol šiestej.

Šťastie nám praje. Janči je aj po dlhej nemeckej komunikačnej pauze stále schopný obkecať, čo potrebujeme a aký máme problém a pochopiť, ako sa dostať cez dve dediny do výrobnej haly, kde by mal niekto byť. OK, tú druhú časť toľko nerozumel, alebo sme to celkovo nepochopili. Fabriku prechádzame bez povšimnutia a ideme ďalej. Našťastie sa náš informátor chce osobne presvedčiť, že sme našli pomoc a z dediny nás ako sprievodné vozidlo doprevádza naspäť na miesto spasenia

Zváračovi opäť Janči vysvetľuje, čo sa stalo a čo potrebujeme a dopĺňa svoju reč tela o stále väčší počet slovíčok. Na cenu sa dopredu ani nepýtame. Proste iná možnosť nie je a ostáva nám iba dúfať, že nás táto oprava nezruinuje. Ujo pripevňuje svorku na postihnuté miesto a zváračka v ochrannej atmosfére robí v miestnosti stroboskopické efekty. Tie riadne zaujímajú Janka a ja sa ho snažím udržať v šatke bez vypadnutia. Hotovo! Dĺžka opravy 3,5 minúty aj s prípravami. Ďakujeme a s malou dušičkou čakáme na zúčtovanie. Či už to bol Rusty, Jančo, alebo obdiv k nášmu štýlu cestovania, neplatíme nič!

Po úspešnej oprave pokračujeme ďalej s tým, že však do hodiny nájdeme nejaký spací flek. Prechádzame prírodnou rezerváciou, všade navôkol iba stromy a občasná lúčka. Janíčko začína byť fakt nervný a tak hľadáme miesto na nocľah. Pri “obhliadke” jednej čistinky pri Jančim (ja ukľudňujem nespokojné dieťa) zastavuje auto a zvestuje nám informáciu, že už nás sleduje dlhšie a ak tu zakempíme, volá na nás políciu. O 20km je vraj hotel. To fakt?! 20km s dieťaťom, na ktoré už nezaberá ani najúčinnejšia zbraň – prso – a nahýňa sa z bicykla tak, že je to na pokraji nehody? Sme šokovaní a smutní, ale pokračujeme ďalej. Obiehame asi tri 4-metrové rybárske prístrešky – stany, ktoré tu budú isto na noc a na drzovku sú hneď vedľa cesty. Po hodinke šlapania a za “príjemného” zvuku revúceho dieťaťa obchádzame drahý hotel a objavujeme fajn kemp za prijateľnú cenu.

Kríza … a návrat do pohody

Najbližšie dni sa nesú v znamení opuchnutej ruky. Prioritne nedôležité uštipnutie osou sa zapálilo a moja pravá ruka je napuchnutá a riadne pulzuje. Cyklocestička pri Dunaji je ako zvyčajne dobrá, plná cyklistov a detských ihrísk. Janko je vpodstate štandartne vpohode kým spí alebo je na ihrisku, inak vymýšľa … sme unavení, ruka aj napriek cibuli a chladnej vreckovke bolí a ja som nervózna. Technopárty vedľa kempu do neskorých ranných hodín tiež nepridáva na nálade … je to tu! Máme krízu. Štvú nás blbosti a netešia maličkosti. Pár svetlých chvíľok prináša jedlo, spánok a pokec so zaujímavým človekom. Napríklad s Janom, ktorý našiel náš telefón v kempe. Ako bývalý policajt správne vyhodnotil, že ten mobil na zemi v miestach, kde ho zabávalo malé rozkošné nemluvňa je asi náš. Dobieha nás 8km od kempu (už na ceste späť, keďže nám došlo, že sme niečo zabudli) a núka sa, že poňho zbehne na svojej harlejke. So slovami “každý deň musím spraviť dobrý skutok a dnes je to ľahké” nám podáva zabudnutý prístroj a my sme namäkko.

Ruka už odpúcha a aj nálada sa vracia do normálu. Lúčime sa s dunajským veľtokom a dúfame, že za nami ostáva aj kríza a podráždenie. Úplným resetom je spanie v Schwanenstadte u warmshowerov – ľudí, čo hostia cyklistov. Wilma a Alfréd sú milí postarší manželia s piatimi deťmi a deviatimi vnúčatami. S domom plným hračiek, úžasnou atmosférou a pohostinnosťou, sprchou a dobrou posteľou si nás získavajú všetkých troch. Plní nových síl sa s chuťou vraciame k pedálovaniu a opäť si užívame okolie, vietor vo vlasoch, nášho Janka a samých seba. Prechádzame okolo jazier a dokonca sa pripájame k oddychujúcemu davu dovolenkárov pri Attersee.

Prvú časť si môžete prečítať tu: http://www.tourportal.sk/clanok/106/1080-km-na-tandeme-s-cyklovozikom-cast-1

Tretiu časť si môžete prečítať tu: http://www.tourportal.sk/clanok/113/1080-km-na-tandeme-s-cyklovozikom-cast-3

Autori: Evit a Janči Mazanec, www.cos.sk