Autor: Mijka, 8 ročná

Môj prvý bicykel som dostala na moje šieste narodeniny. Bol to darček od starkého. Je krásny a veľmi pestrofarebný. Moje začiatky s týmto tátošom boli nepredstaviteľné bez pomocných koliesok. Veľmi šťastná som sa premávala po ulici v Rudlovej pred naším domom. Hore a dole a stále dokola. Aký to bol krásny deň, keď som prvýkrát dokázala jazdiť aj bez pomocných koliesok. Ocko Mirko mi ich odmontoval a ja som bola náramne hrdá, že ich už nepotrebujem. Načo by mi boli?! Avšak moji ustráchaní starí rodičia ma pri každej jazde po ulici pozorovali a upozorňovali, do akej jamy nemám skočiť. Tak som zatúžila zbaviť sa tohto dozoru. Veľmi ma lákalo pridať sa k mojej maminke Markétke, ockovi Mirkovi a k môjmu menšiemu bračekovi Davidkovi, ktorí takmer každý víkend absolvujú dlhé túry na bicykli.

Raz sa mi to splnilo. Mala som vtedy osem rokov. Skusmo ma mama a oco vzali na spoločnú rodinnú túru. Mysleli si, že zájdem akurát tak na bystrické námestie. Rodičia si rozdelili opateru o deťúrence. Ja som sa držala maminky a bračeka ťahal v cyklovozíku ocko. Celá vzrušená som objavovala rudlovské chodníky, ktoré som dovtedy poznala len zo sedadla auta. Dokázala som zájsť až na námestie, čo bol dovtedy pre mňa nemysliteľný výkon. Na námestí sa rozhodovalo, či dokážem ísť ďalej alebo sa vrátime domov. Maminka mi však verila a zavelila, že sa ide ďalej. Tak som sa posilnila vynikajúcou jogurtovou a bublinkavou zmrzkou, a spustila som sa kopčekom dole z námestia. Pred cieľom mi už nestačili sily, avšak poháňaná ďalšou zmrzlinovou zastávkou, som na prekvapenie všetkých zašla až do Podlavíc. Po poriadnej dávke trojitej zmrzky, som bola odhodlaná prejsť aj celú cestu spať. Hoci som nevládala, musela som to vydržať. Po pár kilometroch sme sa zastavili u maminkinej maminky. Trošku sme sa porozprávali a vydali sa ďalej na cestu. Kopce, ktoré musím vyšliapať, ma teda vôbec nelákali, no nemala som na výber. Tentoraz mojím motorom bola nádej na čistú voňavú chrumkavú gofričku. Môj braček Davidko si na nej tiež vždy pochutná. Doma ma už vítal starký, ktorý nemohol uveriť, že som to dokázala. Celá túra bola dlhá približne 20 km, čo som si dovtedy ani len nevedela predstaviť, čo to je za číslo! Celá unavená som si pomasírovala nožičky a ľahla som si do postielky a sladko som zaspinakala. Moja účasť na ďalšej cyklotúre bola už samozrejmá, a tak sme si výlet zopakovali, ale trošku s dlhšou trasou. Z Podlavíc sme sa vydali ešte do Skubína. To bol krásny výlet. Som rada, že mám takúto rodinu.